Asi sa zhodneme, že naša generácia nie je v aktívnom počúvaní najlepšia. Akonáhle sa dostávame do situácie, že nás niečo nebaví, okamžite strácame pozornosť a vyťahujeme mobil. Nevedomky si tak vytvárame bublinu, do ktorej si púšťame len to, na čo sme zvyknutí a čo sa nám páči.

Aby toho nebolo málo, internet a sociálne médiá túto bublinu ešte posilňujú. Zväčša nám servírujú predovšetkým ten obsah, ktorý nám je blízky. Naše názory a postoje sa tak len málokedy dostanú do konfliktu s protichodnými argumentami.

Prednedávnom som si to uvedomil cestou v MHD. Videl som dvoch pánov, ktorí sa rozprávali o kvalite mäsa v obchodoch. Otvorili si tašky, porovnávali potraviny a argumentovali, prečo nakupujú tú či onú krkovičku. Zaujalo ma, ako veľmi sa ich nákupné správanie odlišovalo od toho môjho.

U zubára, keď som nemohol rozprávať, som si zase vypočul dlhý rozhovor o tom, prečo sa neoplatí mať peniaze v banke. Tak zubár ako aj sestrička mali veľmi dobré argumenty pre svoju nedôveru voči finančným inštitúciám, no pre mňa je toto téma, ktorú som neriešil už roky. Peniaze skrátka nechcem mať v ponožke.

V Alze ma zase zaujal starší pán, ktorý skúšal šťastie na stierateľných žreboch. Vec, ktorú by nás vo firme nikdy ani nenapadlo využiť v oblasti dizajnu zákazníckeho zážitku. No pre tohto pána to zážitok jednoznačne bol.

Vtedy mi napadlo, že začnem robiť niečo ako “bubble travelling” – pravidelne sa vystavovať bublinám druhých ľudí. Začal som sa viac odpútavať od svojho kontextu, prestať odsudzovať pre mňa nepochopené názory a nepresviedčať ľudí o svojej pravde. Namiesto toho som začal viac počúvať.

V praxi to napríklad vyzerá tak, že cestou v autobuse nenosím slúchadlá, ale počúvam rozhovory naokolo. Keď som mimo mesta, zastavím sa v dedinskej krčme a zisťujem, čo ľudí trápi.

Ďalšia úroveň bubble travellingu je aktívne zažiť život inej skupiny. Nedávno som napríklad strávil týždeň s vojakmi a týždeň s old-school horolezcami. Celý čas som snažil byť čo najtichšie, načúvať im a žiť podľa ich pravidiel.

V LBéčku dizajnujeme weby a aplikácie pre veľké firmy ako Orange, Dôvera či Martinus. Ale najmä, dizajnujeme pre ľudí s odlišnými názormi, postojmi, životným štýlom a spôsobom myslenia. A ak nedokážeme vidieť svet ich očami, len ťažko môžeme navrhnúť službu, ktorá im je blízka.

Silný zážitok bol pre mňa jeden projekt pre istú vietnamskú banku. Dlho sme sa s klientom nevedeli zladiť na predstavách zážitku, ktorý sme pre používateľov chceli dosiahnuť. No keď sme prileteli do Ho Chi Minovho mesta a strávili tam niekoľko dní, všetko nám zrazu bolo jasnejšie. Pochopili sme, že svet je tam oveľa rušnejší, farebnejší a divokejší. A taký musel byť aj náš dizajn.

Vždy ma zamrzí, keď na meetingoch zaznejú vety ako “stierateľné žreby sú nástrojom minulosti”. Dobrý UX dizajnér nepredpokladá a nespolieha sa len na svoj názor. Dobrý UX dizajnér sa pýta, načúva a pozoruje. Objektívna pravda totiž neexistuje – každý máme tú svoju. Bola by preto chyba robiť rozhodnutia na základe informácií skreslenými našou bublinou.

Empatia a racionalita sú kľúčové hodnoty pri dizajne akéhokoľvek používateľského zážitku. Práve preto by sme si mali naordinovať aspoň dvakrát do týždňa plnohodnotný bubble travelling.

Či už v MHD, na rôznych kultúrnych podujatiach, v krčme na vidieku alebo v obchodoch, do ktorých by sme inak nevstúpili. Hlavne prestaňme hľadieť toľko do mobilu a začnime viac sledovať a počúvať. Otvorme sa bublinám iných ľudí, pozerajme na nich s pochopením a až potom sa zamyslime, ako by sme im vedeli pomôcť.