Vo väčšine zamestnaní vás za zlyhanie môžu vyhodiť. Keď ale pracujete v exploračnom oddelení, zlyhania si tu dávajú na raňajky, obed aj večeru. A dokonca to označujú za úspech.

Michal Blažej sa v 17. epizóde Minimum Viable Podcast zhovára o explorácii s Tomášom Ulejom, hlavou exploračného tímu v Martinuse. Tomáš s kolegami v Martinuse objavuje nové príležitosti, ktoré ponúkajú priestor pre rast biznisu alebo majú potenciál zlepšiť zákaznícky zážitok.

Vážne nechcete koláčiky?

Aby ste si mohli prezrieť tento obsah na našej stránke, musíte súhlasiť s používaním cookies tretích strán. Alebo môžete použiť link, ktorý vás presmeruje na nasledujúcu adresu: https://open.spotify.com/episode/4tYj1fjQcAbbCBMevWyY7c

Minimum Viable Podcast nájdete na:

Na začiatok by som sa opýtal, čo vlastne je ten Explore tím.

My sme vznikli zhruba pred rokom a pol ako snaha Martinusu obuť sa do inovácií, ideí a hľadania nových smerov našej misie – spájať ľudí s knihami.  Ako firma začne rásť a už ten svoj biznis nájde, takú svoju dojnú kravu, tak niekedy začne trochu zabúdať na nové hľadania, lebo jednoducho sa snaží z tej kravy vydojiť, čo najviac.

Začali sme sa nachádzať v situáciách, kedy sme mali na stole dvadsať nápadov a teraz ako medzi nimi rozlíšiť? Čiže začali sme mať debaty, že ako nájsť balans v tom, že my sme srdcom tí objavovatelia, tí, ktorí stále chcú niečo nové hľadať, ale na druhej strane už máme svoj biznis, ktorý chceme rozvíjať a robiť ho lepšie.

A jeden zo spôsobov, ako to firmy robia je, že si dedikujú a vyhradia nejaké oddelenie ktoré sa venuje explorovaniu. Tento Exploit versus Explore model nás doviedol k tomu, že sme skúsili urobiť samostatné oddelenie a to sa bude venovať len tým všetkým nápadom a smerom, ktoré sme doteraz nepreskúmali.

Spomínal si Exploit vs. Explore. Vieš nám to vysvetliť?

V princípe je to o tom, že máš úlohy alebo veci, ktoré firmu rozvíjajú v tom, čo už teraz robí, to je vlastne exploit. Čiže zrýchliť logistiku, zlepšiť konverziu e-shopu o nula celá nula jedna, zlepšiť zákaznícku cestu, tú existujúcu, ktorá teraz je.

Explore hľadá nové zákaznícke cesty, čiže niečo nové, čo by sme mohli robiť alebo nejakým novým spôsobom. Ja vždy spomínam taký príklad, že okolo roku 2010 mohli byť explorom pre Martinus ich prvé kamenné kníhkupectvá a to je vlastne zvláštne, lebo veď e-shop je to moderné a klasické kníhkupectvo je to, čo bolo predtým.

Každá firma má možno také svoje cykly, že niekedy je na tej fáze vzrastu, objavovania nových príležitostí a potom zase možno je viac ustálená a potrebuje nové impulzy. Na to používajú firmy R&D oddelenia. To je to, čo vy ste v Martinuse?

Áno, aj. Ale niekedy sme podľa mňa trochu aj v tej discovery fáze a niekedy sme inde. Napríklad teraz na Vianoce sme robili projekt gamifikácie priamo u nás na centrále, kde sa balia objednávky.

Pre našich zamestnancov sme vytvorili hru, že vyberajú knihy zo skladu a je to hra, za ktorú dostávajú odznaky, pochvaly za to, že už zdvihli 500 kíl alebo sa načiahli do vysokej poličky a podobne.

My sme spolu spolupracovali v rámci redizajnu webu Martinusu. Vtedy si bol viac hlavou na tom projekte. Hovoríš, že fungujete asi rok a pol. Aká bola cesta k Explore tímu?

Práve na začiatku boli tie debaty vo firme, že ako to kto máme. Sú ľudia, ktorí jednoducho milujú rozvíjanie už existujúceho a potom je nás tam veľa bláznov, ktorí práve milujeme explore.

Čiže keby som si mal teraz vybrať, že či zvýšim konverziu o nula celá nula jedna, alebo budeme skúšať nové hračky a nové veci, tak sú ľudia, ktorí by sme povedali poďme aj skúšať tie hračky.

Tomáš Ulej v Martinuse vedie exploračný tím

My sme vlastne len traja, ktorí sa tomu venujú, ale náš cieľ je postupne v spolupráci aj s tímami ich to naučiť a nájsť ten balans v tom, že nakoniec explore budú všetky oddelenia a že to bude trvalá súčasť nás.

Skúsme si povedať viac o tej vašej biznisovej úlohe.

Priamočiare biznisové očakávania na konci roka od exploru nie sú a to je vlastne aj v zadaní toho tímu. My máme svoj budget, ktorý máme minúť na to, aby sme identifikovali najlepšie nápady a príležitosti. Ale narovinu, väčšina je fail.

Čiže teoreticky naša úspešnosť, že koľko zlých nápadov zahodíme, to môže byť jedno kritérium. Druhé kritérium môže byť, že naozaj niečo prinesieme, nájdeme nejaký nový projekt alebo novú vec, ktorú Martinus môže robiť. A tá tretia vec, ktorá je podľa mňa najčastejšia a zároveň stále hodnotná, že my vždy prinášame poznanie.

Jedným z kritérií úspešnosti v našom prípade môže byť, koľko zlých nápadov zahodíme.

A to by malo byť podľa mňa aj v jadre všetkých explore oddelení, že by nemali mať cieľ "Na konci roka chcem vidieť štyri úspešné projekty, ktoré firme zarobia 1,2 milióna eur". Lebo čo sa potom stane? Z toho oddelenia sa stane ďalšie oddelenie, ktoré je veľmi orientované na výsledok, takže prestane riskovať, prestane sa hrať, prestane hľadať.

Niečo podobné sme robili pre firmy, kde sa robilo veľmi veľa researchu a zorganizovať ten research a vypublikovať ho dovnútra firmy je niečo, s čím potom tá organizácia vie pracovať a zrýchliť sa v tom poznávaní a možno nevenovať sa veciam, ktoré nedávajú až tak zmysel.

My špecificky vypisujeme také jednovetové zhrnutia poznaní kde spisujeme celé tie priebehy a knownledge, ktorý sme priniesli z projektov, z ktorých naozaj drvivá väčšina v podstate padla. Ale ako v tomto prípade vyčísliš našu hodnotu, že koľko ten explore tím priniesol firme? Preto toto nerobíme.

Vieš povedať prvý príklad projektu, ktorý práveže nevyšiel?

Jeden projekt napríklad z minulého roka bol malý princ. My sme z výskumu zistili, že čo ľudia najčastejšie udávajú ako problém pri čítaní je nedostatok času. A samozrejme, aj smartfóny v tom hrajú rolu.

Tak sme sa pokúsili vymyslieť takú magickú záložku, ktorá mala v sebe čip a tam, keď položíš telefón, tak sa ti spustí appka a v nej malý princ sadí ruže na svojej krajine. A my sme skúšali že za každých X ruží, ktoré "zasadíš" tak podporíme organizáciu Krajina čitateľov, ktorá pomáha napr. deťom z vylúčených komunít dostať sa ku knihám.

Najskôr sme si ho aj odskúšali na oddelení a potom sme na mesiac prototyp tej appky dali testovať ľuďom. Tam sme zistili, že tú appku chcú len ľudia, ktorí už teraz čítajú veľmi veľmi veľa a vlastne im to nepomáha čítať ešte viac, lebo už čítajú veľmi veľa.

Ste schopní toto urobiť za mesiac, si hovoril. Tak povedz, že ako je vlastne zostavený ten váš, aby ste dokázali takýto prototyp zostaviť za mesiac?

Vždy potrebujeme aj externú pomoc, ale my interne sme ľudia mnohorakých zručností. Mám tam Matúša Marcina, ktorý je pôvodne naozaj skvelý developer, ale s brutálnymi presahmi do iných biznis oblastí, technologických oblastí, takže pokojne nás zastúpi aj v ďalších veciach.

Potom je tam Peťa Lebiedzi, ktorá je úžasná, má veľa skúseností z rôznych prieskumov, zostavovania dotazníkov... A zároveň je to najzorganizovanejší človek z nás troch. Ja som zase ten, ktorý by mal primárne byť ideamaker, ale zároveň akože trochu z každej oblasti.

Ja toto tak trochu badám okolo seba, že existujú ľudia, ktorí radi štartujú nové veci a sú vždy plní myšlienok a ideálov. Potom sú tu ľudia, ktorí sú viac orientovaní na tú prevádzku.

A to je vlastne ten exploit a explore, úplne krásne rozdelenie.

Poďme teraz na kvantitu, že za ten rok a pol, koľko takých projektov traja ľudia vedia pokryť?

My sme si dali zásadu, že nad ničím nestrávime viac ako 60 dní. Ale zároveň to niekedy môže byť len fáza niečoho, že keď je to niečo veľké, tak proste, že toto je ten náš learning goal alebo toto je ten cieľ, kam sa chceme dostať. Čiže jeden projekt môže mať aj tri fázy, ak prvá sa ukáže, že wow a treba postúpiť aj do tej druhej.

Nemám to úplne presne spočítané, ale povedzme nech je to 20 alebo 25 nejakých rôznych vecí. Všetka literatúra nám hovorila, že všetci traja sa sústreďte na jednu vec a robte jeden projekt naraz. A my sme veľmi skoro zistili, že naopak, my musíme robiť na veľa projektoch naraz na to, aby sme dokázali byť efektívni a rýchli.

Vlajková predajňa Martinusu v centre Bratislavy na Poštovej ulici

A to súvisí práve s tým, že každý projekt je úplne iný. Niekedy máš riešenie a dohľadávaš k nemu problém. Niekedy máš dokonca len tému a potrebuješ urobiť research úplne na začiatku a niekedy máš niečo, čo je práveže perfektne zdokumentované a potrebuješ exekuovať ten test a veľmi často si ešte ovplyvnený externými okolnosťami.

Spomínaš oblasti pôsobenia, že ste v kníhkupectve, na sklade. Kde možno vidíte váš limit pôsobnosti?

Martinus si pred pár rokmi definoval - spájať ľudí s knihami, aby v sebe rozvíjali to dobré. Čiže tam si niektoré veci vieš podtrhnúť, že sú to knihy, že je to nejaké čítanie, že je to rozvíjanie niečoho dobrého v človeku, tak to sú tie naše hranice.

Páči sa mi tá myšlienka toho časového obmedzenia, že na tých projektoch netrávite veľa času a tým pádom nemusíte až tak veľmi premýšľať nad tou potenciálnou pridanou hodnotou.

Áno, ale vždy máme sa success kritériá toho projektu. My sa pýtame, čo znamená, že toto je úspešné. Čiže "počuj, čo chceš vidieť, aby si okamžite to, čo teraz urobíme, zobral a zajtra to bude vo firme fungovať ako nová služba". A on mi povie “nooo, mala by tam byť preklikovosť taká alebo mal by tam byť takýto success rate.”

A to si my vždy pevne definujeme a toto sa snažíme dodržať, lebo to sa často na projektoch deje, že sa človek zaľúbi do nejakej idey. Potom prídu výsledky, ktoré sú ani nič moc a si povie, a však to stačí a začne sám seba presviedčať. Takto keď si na úvod projektu povie, že aký je jeho cieľ a goal, tak už nevieš oklamať sám seba.

Časť z tých projektov, ktoré realizujete, tak vypublikovávate aj do verejnosti. Aký je váš cieľ s tým, že rozprávate verejnosti alebo teda že publikujete tieto veci? Čo chcete získať?

Jedna z vecí, ktorú sme si minulý rok uvedomili je, že už máme taký namazaný mlynček a že potrebujeme nové inšpirácie. A tie potrebujeme jednak z firmy, ale zároveň aj tie inšpirácie zvonka.

Potrebujeme sa akokeby viac začleniť do tej verejnosti, nerobiť si to len tak doma v kuchyni na to, aby sme vedeli zvonka získavať inšpirácie. A naozaj, vlastne aj vďaka tomu nám začali firmy alebo aj jednotlivci klopať a ponúkajú rôzne veci, spolupráce, ktorí majú nápady a pre nás to je jeden zo zdrojov toho, čo potrebujeme robiť.

Knihovrátok je taký projekt, z ktorého mám pocit, že aj dosť dobre zafungoval. Skús nám niečo o tom povedať, že čo to vlastne je.

Sú rôzne bazáre, kde si ľudia môžu medzi sebou vymieňať knihy, ale vlastne celé je to dosť veľký pain. Ty tam nafotíš svoje knihy a teraz čakáš, kto sa chytí a teraz dúfaš, že ti zaplatí a že ťa nikto nepodvedie a že ti do balíku nedá kameň namiesto knihy a neviem čo všetko.

Takže na jednej strane máš ľudí, ktorí majú plné knižnice kníh, mnohé nechcú a na druhej máš ľudí, ktorí by tie knihy chceli. A my sme si uvedomili, veď my sme úžasné miesto, my dokážeme tie čítané knihy jednak predávať, jednak dokážeme od ľudí vykupovať tie knihy a môžeme byť ten prostredník toho.

Knihovrátok je jedným z nápadov, ktoré sa úspešne osvedčili

Takže dokážeme aj pre ľudí, ktorí sú možno cenovo senzitívnejší priniesť trochu lacnejšiu knihu, ale dokážeme aj pomôcť ľuďom z tých poličiek knihy dostať preč a za ne si kúpiť ďalšie knihy.

Aká je spätná väzba od ľudí? Spomenul si, že sa pekne rozvíja, ale je z toho už separé biznis model?

Nemôžem povedať, že to je teraz akože veľká a samostatná biznisová noha Martinusu, to nie, ale je to naozaj silne rastúca oblasť a krásne zapadá do toho, čo naozaj chceme na Slovensku robiť.

Druhý projekt, o ktorom sme sa ešte nerozprávali je Poradca detských kníh. To je výsledok čisto explore tímu alebo je to tiež niečo, čo už predtým existovalo?

Niekedy v októbri minulého roka sme sedeli na prednáške Viki Marcinovej. Ona nám ukazovala, že pozrite, že aké je ťažké pre deti vybrať knihy. Pretože ty vyberáš knihy tak, že niekto má 7 rokov, tak toto je kniha pre 7 ročné deti.

Ale okrem fyzického veku dieťaťa existuje niečo ako čitateľský vek a ona nám to veľmi odborne vysvetľovala, že keď má niekto 12 ale nikdy nečítal, tak mu dáš knihu pre dvanásťročné dieťa a čakáš, že číta akoby malo dvanásťročné dieťa čítať, vie dobre čítať, rozumie slovám a tak ďalej.

Ale ak bol niekto nečitateľ, tak ty mu dáš tú knihu pre dvanásťročné deti a ona totálne nefunguje, pretože sú tam príliš malé písmenka, príliš ťažké texty a on vlastne nevie čítať. Rozprávala nám túto teóriu a potom nám ukázala takú case study, že zobrali si one-on-one deti, položili pár otázok a každému dali jednu knihu, že toto je tá tvoja kniha. S geniálnym úspechom.

A my sme sa na to pozerali a vravíme si toto musíme spraviť na web. Všetci rodičia to riešime, že ako vybrať správnu knihu pre deti. A tu je niekto, kto vie položiť štyri otázky dieťaťu a podať mu, toto je ona.

A tak sme sa rozhodli digitalizovať ich mozgy, takže sme si s nimi sadli a kreslili sme pavúkov, že čo sa opýtaš to dieťa a druhú otázku, ktorú mu položiš, tretiu, štvrtú a potom, aké knihy by si odporučila?

V Martinuse si nájdu svoje čitatelia malí aj veľkí

A na základe toho sme urobili takého poradcu, kde dostaneš päť otázok a potom rady, ako knihy vyberať, plus zostane už len päť alebo 6 kníh, ktoré ti odporučíme a ešte aj rady, ako vyberať ďalšie knihy.

To je prototyp, ktorý vznikol za pár týždňov. Teraz tam prebieha test, kde si ešte spätne overujeme, že či tie knihy, ktoré si potom ľudia kúpili, tak naozaj zafungovali na to dieťa, že či nám tam niečo neuniká.

Čo sú všetko zdroje ideí pre vaše projekty a kde to ľudia zapisujú? Aký je ten mechanizmus?

My ako Martinus používame Workplace, čo je akoby firemný Facebook. A tam máme skupinu Nápadovník, kde nám ľudia môžu písať nápady, to je jeden zdroj.

Druhý je, že za nami chodia, "hej čaute, počujte, mám takýto nápad" a my to všetko zapisujeme a potom na nejakej úrovni sa o tom rozprávame, že čo s tým. Teraz cielenejšie chceme začať obchádzať jednotlivé oddelenia, rozprávať sa s nimi o ich problémoch a tak ďalej.

A potom časť sme videli niekde vonku, na konferencii, čítali sme nejakú super knihu, čiže časť je akokeby aj z našej vlastnej hlavy, veľa vecí ukradneme. Ale čo je vec, na ktorej teraz veľmi chceme pracovať je práve to, že my tu máme fakt stovky ľudí, ktorí sa dotýkajú zákazníkov a vidia ich problémy a naučiť ich aj identifikovať tie problémy. To je časť našej misie.

Máte zoznam tých nápadov, aký je spôsob, ako k tomu pristupujete a ako ich triedite?

My sa snažíme na trojmesačnej báze si trochu plánovať, čo ideme robiť. Sme kedykoľvek agilne schopní všetko škrtnúť a venovať sa jednej téme, ak si myslíme, že tie ostatné sú blbosť.

No a ten spôsob ako vyberáme, tak samozrejme, základ je, že ako veľmi veríme v to, koľko ľudí to ovplyvní a tak ďalej. Hoci nevieme, či ten impact to mať bude, ale snažíme sa robiť kvalifikovaný odhad.

Zároveň sme si uvedomili aj z hľadiska toho flowu, že si robíme tie kastlíky. Jeden kastlík sú ňuňu projekty (také, ktoré nemajú biznisový prínos, cieľom je potešiť zákazníka, pozn. autora). Ale máme kastlík čisto na research, kde máme silné veľké témy, ktorým veríme, že by sme sa na ne mali pozrieť, ale netušíme ani len čo je ten problém.

A potom máme projekty, kde naopak sú skoro už vyšperkované a potrebujeme práve urobiť ten test. Čiže nie je to čisto len podľa toho impactu, ale je to aj podľa tých tém, aby sme dokázali fungovať bez nejakých zdržiavačiek, stále niečo vyvíjať a robiť.

Prejdeme do mojej obľúbenej témy, metodika práce. Čo je váš prístup? Odkiaľ ste inšpirovaný a čo sú tie kroky, cez ktoré prechádzate?

Musím povedať, že my sme už veľký mix rôznych vecí, ktoré sme kedy videli. Čiže keď sa bavíme o frameworku, tak ja ti už ani vlastne neviem povedať, z ktorého frameworku sme čo ukradli.

Náš framework je, že veľmi záleží od toho, čo máš v rukách, aký materiál, že či máš v ruke fakt riešenie. A to je najčastejší prípad, že máš riešenie, ale vlastne pýtaš sa, a aký je k tomu ten problém?

Vtedy sa snažíme robiť taký, voláme to predvýskum. Čo sú tie hypotézy problému? Čo musí platiť, aby ten problém vôbec existoval? A potom spolu brainstormujeme riešenia. A tam si povieme, čo je ten najmenší experiment, ktorým dokážeme alebo vyvrátime riešenie?

Fakedoor test, to je náš najobľúbenejší test, lebo tak sme už dokázali pochovať toľko zlých nápadov.

Napríklad, keď sme riešili nejaké super sofistikované mobilné riešenie na našich predajniach, mohli sme vyvíjať niečo s čipmi, aby si ľudia rovno mobil prikladali ku knihe a ono im to ukázalo viac o knihe alebo si ju rovno kúpili z mobilu, odišli bez platenia.

A tam sme si položili otázku, či sú ľudia vôbec ochotní vyťahovať mobil v predajni? Nie je to čas, kedy si chcú tú knihu pozerať? Tak sme jednu našu predajňu oblepili veľkými plagátmi s veľkými QR kódmi - Kniha zadarmo, oscanuj alebo tu zadaj tento kód a trackovali sme, koľko ľudí je ochotných na predajní vytiahnuť ten telefón a odpísať nejakú adresu.

Zistili sme, že za niekoľko dní to urobilo päť ľudí. Napriek tomu, že kniha zadarmo, veľký do očí bijúci pútač, na viacero miest sme to dali a tým sme uverili, že toto asi nedáva úplne zmysel pokračovať do ďalších štádií, pretože zjavne ľudia s mobilmi na predajni pracovať nechcú.

No a čo v prípade tých projektov, kde možno nemáte riešenie, ale potrebujete si naexplorovať? Spomínal si tie témy, ktoré si dávate do spoločného kastlíku. Čo všetko robíte, aké aktivity?

V podstate od pozorovania, cez nejaké kvality, čiže nejaké rozhovory s ľuďmi, že si vytipujeme päť rodičov s deťmi v nejakom veku a rozprávame sa o tom, ako žijú a aký je ich deň cez rôzne dotazníky. Ideme na to aj kvantitatívne, kde si len rýchlymi otázkami na webe, napr. ako veľmi máte plnú knižnicu, koľko kníh by ste dali a koľko by ste ich predali. Takto si veľmi rýchlo zmapujeme ľudí.

Skúšali sme aj pozorovanie, ale to je ťažké vo fyzickom svete robiť takým tým design thinking spôsobom, že by si mal ísť až do domácnosti k tomu človeku a stráviť s ním deň alebo spôsobom diary studies, to je náročné. Čiže väčšinou je to naozaj ten kvalitatívny rozhovor s ľuďmi, kde sa ich pýtame, ako sa k týmto veciam stavajú a ako to bežne robia a nech nám niečo ukážu a tak ďalej.

Spomínal si tie fakedoor testy...

Fakedoor test, to je náš najobľúbenejší test, lebo tak sme už dokázali pochovať toľko zlých nápadov, pretože to je veľmi rýchly proces. Niekto príde s tým, že poďme na Martinuse platiť kryptomenami. To je 10 minút pridať tam tie kryptomeny do spôsobov platby, na ľudí vybehneme, že pardón, ešte sa kryptomenami platiť nedá, ale tu dajte mail a pošleme vám, keď to bude možné. A zistíme, že za dva dni na to klikli štyria ľudia. Vyriešené, idea zahodená.

Zaujali ma tie diary studies. Prečo to nefunguje? Je to príliš zdĺhavé?

Priznám sa, že toto sme napríklad vôbec nerobili. Presne preto, že už aj pri tých kvalitatívnych rozhovoroch je to časovo náročné pre nás. Mne to príde na slovenské prostredie také, že ešte tam máme tu nejakú hranicu. Ale teraz niekomu povedať, že počuj, budem s tebou chodiť alebo že poď a toto zapisuj, zatiaľ sme to ešte neskúšali.

Niektorý z tých projektov sa ukáže ako úspešný, rozumný a zaujímavý. Potom nastane ten moment, že ako ho urobiť udržateľným. Ako odovzdávate do operatívy tieto vaše idey?

Ja si to tak predstavujem, že my šprintujeme a teraz príde k tej odovzdávke, ale zvyšok firmy má úplne iné ciele a funguje trochu aj v inom režime. Čo preto robíme je, že sa snažíme už počas projektu zapájať stakeholderov do toho, aby si ten projekt osvojili.

A potom robiť dosť dlhý support. Ooveľa lepšie to vie fungovať vtedy, keď naozaj vieme projekt supportovať a ešte chvíľu byť s tým druhým tímom a ukazovať mu to, ako to celé funguje.

Náš cieľ nie je to vyvinúť tak, aby to rovno zobrali. My by sme teoreticky mali po každom experimente zahodiť kód a oni si ho vyvinú odznova, pretože my tam nemyslíme na nejakú veľkú udržateľnosť a podobne. My to chceme rýchlo otestovať a to vôbec nemusí byť s tou štábnou kultúrou toho, ako si to vývojári predstavujú.

Samozrejme, na to trochu prihliadame, ale to je presne ten rozpor medzi exploit a explore. Nás nezaujíma to dlhodobé a udržateľné, my to potrebujeme urobiť rýchlo. Ich zase nezaujíma rýchlosť a oni to potrebujú robiť udržateľne.

Ako to vlastne celé, tie vaše idey a myšlienky, potom integrujete do nejakej celistvej zákazníckej cesty? Máte ju nejako zmapovanú?

Mapovanie zákazníckej cesty je niečo, čomu sa v Martinuse teraz venujeme. Nemyslím si, že teraz sa netrafíme do tých zákazníckych ciest. Skôr je problém, že napríklad ten náš projekt adresuje nejakú "nice to have" vec v danej ceste a to teraz nie je to podstatné.  

Tie najpodstatnejšie veci na e-shope pre zákazníka sú, že to dostanem rýchlo, je to na mieste, ktoré je pre mňa blízko, je tam šírka ponuky a podobne. A to sú tie základné veci, ktoré mi často neadresujeme, my neprídeme s niečím ako superrýchle doručenie a tým pádom možno vieme aj v tých prioritách oddelení klesnúť nižšie.

Rozprávali sme sa o tej vašej explorácii, ale ako funguje explorácia alebo discovery na iných digitálnych produktoch Martinusu?

Podľa mňa je to veľmi podobné. My máme digitálne oddelenie, ktoré sa venuje presne tomuto, produkt ownership Martinusu ako takého. Na to je systém a súčasťou toho je aj Discovery, ktorý tiež posilňuje, čiže tam to je niekedy naozaj veľmi na rozhraní.

Oni majú svoje vlastné veci a párkrát v minulosti sme robili aj discovery výpomoc, lebo my máme zase silný skill niečo otestovať, sme dobrí v AB testovaní vecí, v rýchlych experimentoch, vo fakedoor testovaní... Dokážeme to urobiť rýchlo. Takže niekedy malou časťou sme aj trošku servis pre nich, ale v tomto vedia už oni fungovať samostatne.

Predstavme si, že som niekto v nejakej inej organizácii a chcel by som začať s exploráciou. Čo sú tvoje tipy, ako začať a možno aj nejaká literatúra, ktorá by mohla byť zaujímavá?

Nedávno som čítal super knihu, ktorá sa volá Always Day One. A to je podľa mňa celkom dobrý základ, keď sa pýtaš na tie knihy. Tam krásne vysvetľuje to, že prečo tie veľké firmy ako Google, Facebook a podobne, keď sú veľké, že ako sa im napriek tomu podarilo stále inovovať.

Keď ste v malej firme, tak moja rada je zdravý sedliacky rozum a začať v málom skúšať, nájsť si ten čas popri tej bežnej operatíve na nápady. Nápady tam vždy sú, aj keď je firma zameraná na biznisové ciele, ale vždy ich zahodíte, lebo teraz to nemá prioritu.

Jedna z vecí, ktorú človek musí mať, je ten mindset, že zlyhávať je dobré.

Takže to úvodné zozbieranie nápadov je vždy, že ich nájdete veľa a už len to vyskúšať sa s niečím pohrať. Ale áno, treba povedať, že zo sto vecí vyjde päť. Jedna z vecí, ktorú človek musí mať je ten mindset, že zlyhávať je dobré. Lebo to je vlastne to, čo nás odlišuje od iných oddelení, že my jednoducho stále bojujeme štýlom - fail, fail, fail, fail, fail. Ale najlepšia cesta k tým najlepším riešeniam je cez faily.

To ma privádza k poslednej otázke, ktorú sa pýtam každého hosťa. Aká je tvoja najväčšia dizajnová výzva, ktorú by si chcel v živote vyriešiť?

Ja mám dve. Mám jeden problém, na ktorý nie je riešenie. Mám jedno riešenie, ku ktorému nemám problém. A ten najväčší problém, ten som už spomenul, je to, že vieme, že ľudia milujú čítanie. Vieme, že im extrémne pomáha, ale majú problém si nájsť naň čas. Ako im v tom pomôcť, čo je šialene náročná vec a nemám na ňu riešenie.

A potom máme riešenie. Odkedy sa zaujímam o knihy, tak  chcem urobiť sociálnu sieť o knihách. A v skutočnosti tam neexistuje problém, lebo čítanie je veľmi osamelá činnosť, človek to tak raz za čas vytiahne. Aj ten Goodreads, ktorý je proste najväčší na svete, tak je v skutočnosti malý a ľudia tam chodia málo a vôbec to nefunguje.

Čitatelia pravdepodobne nechcú sociálnu sieť, ale ja by som strašne chcel jednu vytvoriť a aj sme sa o to veľakrát pokúsili. Na Martinuse nájdete všetky možné badge, odznaky, veci a používa to veľmi malý zlomok používateľov, ale možno raz sa to zmení.

Vypočujte si celý rozhovor s Tomášom Ulejom:

Vážne nechcete koláčiky?

Aby ste si mohli prezrieť tento obsah na našej stránke, musíte súhlasiť s používaním cookies tretích strán. Alebo môžete použiť link, ktorý vás presmeruje na nasledujúcu adresu: https://open.spotify.com/episode/4tYj1fjQcAbbCBMevWyY7c

Mimimum Viable Podcast vám každý mesiac prináša Customer Experience štúdio Lighting Beetle*, ktoré sa sústredí na tvorbu kvalitného zákazníckeho zážitku.

Dizajn je všade okolo nás. Minimum Viable Podcast skúma dizajn s malým “d” – teda ten, ktorý hľadá riešenia na problémy ľudí. Spolu s hosťami sa v ňom venujeme témam, ktoré s dizajnom súvisia, no bežne ich s ním nespájame. Za spoluprácu na produkcii ďakujeme štúdiu Zeldeo a Mojmírovi Procházkovi.

Potešíme sa každému vypočutiu, followu, zdieľaniu aj podnetu na zlepšenie. Svoje tipy na zaujímavé osobnosti, s ktorými sa môžeme porozprávať o dizajne, nám posielajte na podcast@lbstudio.sk.

Príjemné počúvanie.